Žigo senior o Žigovi juniorovi – hokejové brieždenie Pálffyovcov

Jeho šibalský úsmev zdedil Žigmund Pálffy junior, jeho syn – hokejový bohém, hokejový elegán, hokejový mág – pozerajte sa ako hrá, čo dokáže s hokejkou, aký má pohyb, verte mi, nespustíte z neho oči, je geniálny hokejista ... jeden z najlepších hokejistov nielen na Slovensku, ale jeden z najlepších hráčov sveta, ktorý sa narodil pre hokej, Čikin, Ziggy – hokejový génius na ľade. Tatko Žigo je úplne spontánny a je s ním kopec švandy, to len na okraj, aby som priblížila atmosféru tohto exkluzívneho rozhovoru o detstve, mladosti, hokejových i ľudských rokoch života hokejového útočníka, hráča, ktorý má za sebou bohaté pôsobenie v NHL, Majstra sveta 2002, bronzového z MS 2003, dvojnásobne najlepšieho útočníka Slovenska, skalického hokejového odchovanca, ktorý opäť brázdi po vyše hokejovej odmlke skalické ľady. Hokejový magnet ako hrom pre fanúšika slovenského ľadového hokeja sezóny 2007/2008.


* Po dvoch dcérach, dvojičke Betke a Alenke, šikovných volejbalistkách sa po šiestich rokoch 5. mája 1972 ozval v skalickej pôrodnici opäť plač, tentoraz sa manželom Betke a Žigmundovi Pálffyovcom narodil prvorodený syn „Žigmund Pálffy junior“.

- „Ja som chcel syna. Vedel som, že to aj syn bude. Tak som rád, že konečne po dvoch dcérach to bol syn. Chcel som, aby aj malý Žigo sa uplatnil tak ako jeho sestry, ktoré si vybrali volejbal, boli veľmi úspešné volejbalistky na Slovensku. Žigo bol ako malý výborný aj ako futbalista. Bol dvakrát vyhlásený ako najlepší futbalista okresu. Senica chcela, aby Žigo v Senici hral futbal, ponúkali nám aj byt, ale my sme sa tu s rodinou už zabudovali a Žigo začal s hokejom. Ale v piatej triede sa musel rozhodnúť, či hokej alebo futbal, lebo prvýkrát vytvorili športovú hokejovú triedu. Vybral si hokej, ale futbal hral ďalej. Jeho prvé hokejové kroky boli najkrajšie. V každom ročníku bol najlepší strelec, vyhodnocovaný ako najlepší hráč. On mal ešte tú výhodu, že hral s o rok staršími, odohral dvakrát toľko zápasov ako jeho vrstovníci. Tréner František Kazinota ho vytiahol hore. Preňho bola motivácia hrať so staršími. Bol čulý a veľmi živý, zopárkrát dostal aj preplesk, ale v športe som nemusel zasahovať, tam problémy neboli. Nerád behal, ale to mu tolerovali tréneri, lebo ako sa dostal na ľad, to vynahradil gólmi a ešte viac ich dával. Hokej veľmi prežíval, keď prehrávali. Náš Žigo tak zúril, nezaujímalo ho, koľko dal on gólov, ale či mužstvo vyhralo. Mužstvo musí vyhrávať a potom aj on je v pohode a tomu zostalo dodnes, že hrá pre tím a to je preňho najdôležitejšie.“


* Zo Skalice sa v osemnástich mladý hokejový talent Čikin na týždeň pristavil v Zlíne, potom si to namieril a sezónu v 1. lige odohral s dobrým kamarátom Jožkom Stumpelom v Nitre, dve sezóny v Trenčíne, kde sa tréner Július Šupler tešil „so svojimi hokejovými deťmi“ federálnemu titulu Majstra Československa s Duklou. Draftoval ho New York Islanders v roku 1991 v druhom kole z 26. miesta, ale ešte počas sezóny sa vrátil naspäť do Trenčína, ale keď už prišiel druhýkrát, v Islanders zostal a stal sa hviezdou prvej veľkosti, fanúšikom najobľúbenejším hráčom, ktorí veľmi smútili, keď Ziggy bol predaný do Los Angels, kde svoje báječné, priam božské hokejové umenie predvádzal slnkom lesknúcemu sa mestu anjelov hereckých celebrít a všekovatých pompézností slávnych a oslavovaných. Skalický Žigo sa zaradil medzi nich, medzi tie hviezdy, ktoré žiaria vo svojej profesii nefalšovaným leskom umenia a výnimočnosti toho, čo robia. Počas výluky NHL (2004/2005) sa Žigo rovnako ako v sezóne 1998/1999 (vtedy čakal na podpis zmluvy) vrátil do materského klubu, kde odohral pár zápasov a bol suverénne najproduktívnejším hráčom zeleno – bielych a svoje hokejové umenie v tejto sezóne predvádzal aj v českej extralige v drese pražskej Slávie. Jeho zatiaľ posledných zastavením pred návratom na skalický ľad bolo pôsobenie v tíme NHL Pittsburgh Penguins v sezóne 2005/2006 po boku v súčasnosti najligotavejšej hviezdy NHL Sidneyho Crosbyho, kde stihol za 42 odohratých zápasov nazbierať rovnaký počet bodov produktivity do kanadského bodovania za 11 gólov a 31 asistencií. V roku 2006 prerušil pre zranenie ramena svoju hokejovú kariéru, aby sa vrátil už vyliečený v roku 2007 do hokejového klubu HK 36 Skalica. Dovtedy sa toho ale v hokejovom živote trojnásobného účastníka zápasu All Stars NHL udialo veľa.

- „Keď prišiel prvýkrát do New Yorku bol operovaný, vyskakovala mu ruka, tak sa musel z Ameriky vrátiť, neuniesol to. Aj v Trenčíne hral ešte s bandážou, ruku mal priviazanú úplne k sebe, bolo to ťažké. Keď sa do Ameriky vrátil, prvý rok bol na farme v Salt Lake City, jednu sezónu dokonca hral za Denver, keď štrajkovali, potom sa vrátil do New Yorku. Mal stále číslo 68 ako Jágr a od tej doby už hral potom stále NHL. Trvalo to, lebo nebol veľký, ťažký ako Jágr, tie rany a rýchla, tvrdá hra a oni, keď vidia mladých, okamžite im idú po krku, nie je to sranda. Tretiu sezónu v zámorí už hral a chytil sa, stal sa miláčikom obecenstva, tie jeho fintičky si obľúbili a už mu tlieskali. On raz dal dva góly a dve prihrávky, keď hral proti Gretzkému (Rangers) a tam bol ten najkrajší pocit nielen pre mňa, ale aj pre Žiga. Wayne si poslal svojho pobočníka za Žigom do kabíny a vypýtal si od neho hokejku s podpisom. Ani tomu Žigo nechcel veriť, že je to pravda. Vtedy tam boli takí hráči ako Messier, Gretzky, parádne mená boli aj v Islanders. Potom ho predali do Los Angels. Najviac sa mi páčia tie jeho fintičky, že sa nedá predvídať, čo spraví. Tie jeho kľučky, nikdy nevieš, čo s tým pukom spraví a ktorým smerom sa vydá. Keď začne útočiť, spraví také vlnenie, ktoré metie tých protihráčov, nevedia to vystihnúť, je to nevyspytateľné, nedokáže ani obranca odhadnúť, čo spraví. Najkrajší gól je, čo dal na Majstrovstvách sveta vo Fínsku, podľa mňa. Čo obišiel bránu a čo dali s Jožkom Stumpelom gól, čo kanadský rozhodca českého pôvodu neuznal. Ako si prihrali, paráda. Keď som bol malý ja, tak som hral hokej na rybníkoch, na ľade vo výstroji som ja nikdy nehral. Do Skalice sme prišli z Brestovca z okresu Čalovo, asi preto, aby Žigo stretol hokej. Keď Žigo preberá ocenenia vždy tvrdím aj novinárom, i keď to príliš potom nezverejňujú, že je najlepší hráč na svete, tie jeho finty, to neurobí ani Gretzky, ani Jágr, ani Forsberg. A tak ako ho poteší gól, ho poteší aj nahrávka, keď sa z nich dá gól z hokejky spoluhráča, teší sa akoby ich dal on. Páči sa mi, že sa Žigo z gólov teší ako keď bol kedysi malý, má takú obrovskú radosť. Jeho radosť na ľade, ako uteká, vtedy vyskočí na mantinel a na plexisklo, začal to robiť ešte v Trenčíne. Tá jeho úprimná radosť, to sa zapáčilo Američanom. Noviny o tom písali bájne články v Amerike, že neuveriteľnú radosť má z toho, keď docieli gól alebo nahrávku, to si oni najviac vážia. Boli sme za ním s manželkou viackrát, perfektné dojmy, skoro v každom zápase vyhodnotený medzi tromi najlepšími. To si ani nevedia ľudia predstaviť, na obrazovke to naskočí, je to paráda. Ako rodičia ho stále povzbudzujeme, či na ľade či mimo ľadu. Boli sme pri ňom od začiatku, od prvých krokov až doteraz. Musíme dúfať, že kariéru dokončí zdravý a taký aký je, super hokejista. Vždy som si prial vidieť ho hrať niekedy v Skalici a situácia sa už tak vyvinula, je tu. Oslovuje ma „oci“ a veľmi ma dojímalo, keď mamine pred zápasom z Ameriky volával a povedal: „pošlem vám banána“. Ja som mu odjakživa hovoril, aby nebol ležérny: „nebuď ležérny“, on sa tomu iba rehotal. Tie jeho motkania s pukom, všetci idú dopredu, on ide späť, oni idú dozadu, on dopredu, prehodí si puk a stratí chvíľami záujem, iba sa tam motá, ale ten puk sa k nemu dostane a ukáže, čo v ňom je, čo vie s pukom dokázať, čo nedokáže žiaden hráč na svete. Dostane puk a rozfofruje sa tak, že každý pozerá s otvorenými ústami naňho. Je vynikajúci, bohovský hokejista, najlepší. To, čo vie on, to je paráda.“


Tatko Žigo žije životom svojho hokejového syna a Žigova maminka zostáva stále tou, ktorej strieľa banány (góly) a tie už strieľa aj ďalším dvom dievčatám svojho života, manželka Andrea a dcérka Saskia sú jeho spoločníčky na ceste životom. Rodičia, dali mu požehnanie a on hrá hokej ako z partesu. Žigo sa nikde, kde hokejovo pôsobil nestratil, jeho hokejová genialita je neopakovateľná a každý fanúšik to vždy vedel doceniť. Nadchýna sa prirodzenosťou, páči sa mu všetko pekné a krásne, stačí sa mu pozrieť do očí, jeho pohľad nikdy neklame, je veľavravný a tie jeho šibalské uhlíky v zraku ho vždy prezradia, na čo myslí, čo cíti, ako sa má. Taký je on, jednoducho útočník na pohľadenie, jeho hra je pastvou pre oči. Je famózny hokejový hráč v tom hokejovom umení, narodil sa pre hokej. „Ďakujem svojím rodičom, že som sa narodil ...“, tak sa nejeden raz vyznal. Dnes je opäť medzi svojimi, rozhodol sa po návrate na ľad pre skalický dres s dvojkrížom na prsiach. Nejednému fanúšikovi sa splnil v podobe jeho návratu do Skalice hokejový sen. Teraz hrá opäť doma a hokej hrať vie i naďalej. A čo je mu vlastné? Hrá za tím, mrzia a bolia ho prehry, a preto sa hokejovo rozdáva pre víťazstvá svojho tímu.


Malé zamyslenie – Osobnosti s ligotom hviezd

Športový lesk sa najviac zrkadlí na olympijskom nebi. Aj najväčšie profesionálne hviezdy dnes stále viac túžia po športovej jedinečnosti reprezentácie na Olympijských hrách, Majstrovstvách sveta, Majstrovstvách Európy. Hviezda osobnosti športovca najjasnejšie svieti na oblohe úspechov družstva a športového prostredia. Svetové súťaže, poháre, celoročne, dlhodobo vytvárajú priestory pre športové stálice. Športový perfekcionalizmus je nekompromisnou bariérou priemernosti. Najlepší sú identifikačnými vzormi pre snívajúcich, túžiacich, súťažiacich. Koncentrujú v sebe to, čo je v športe jedinečné a neporovnateľné. Na športovom nebi žiaria športové hviezdy. Sú v individuálnych i kolektívnych športoch, na rozdielnych úrovniach. Sú však aj športové hviezdy, ktorých reflexia oblieta celý svet. Sú športovo i ľudsky jedinečné, nenapodobniteľné, majú svoju športovú tvár. Majú v sebe niečo, čo sa ľudsky skvie, čo zanecháva odraz, lesk, v ktorom sa odráža túžba a zážitok miliónov. Tak, ako zážitok zo skutočného umenia tkvie v reflexii prežívania, vcítenia, krásy, nadšenia, postoja a porozumenia, tak aj šport vytvára svoje reflexie. Vrcholný športový výkon neoklame ani veľkosť talentu, ani množstvo tréningovej činnosti. Aj v športe môže talent umocniť do hviezdnej polohy len široký priestor športovej kreativity a nezdolnosti. Niet v športe krásnejších emocionálnych reflexií spolupatričnosti, ako sú gestá pomoci. Skutočné hviezdy športového neba profesionalizmu sa vedie deliť o lesk slávy, popularity i financií. Športové hviezdy nemôžu len svietiť, ale predovšetkým nevyhnutne tvrdo pracovať, trénovať a súťažiť. Záťaž dlhodobej športovej súťaže a dlhotrvajúca tendencia byť stále vynikajúcim, privádza športovca k nevyhnutnosti športovej inteligencie. Športové hviezdy aj v časoch najväčšej slávy rešpektujú celoživotné poznávanie športu, hodnotu verbalizácie, činov, skúseností, význam publicity, informatiky a medializácie, poznávanie seba samého, kontrolu a korekcie nedostatkov, kooperáciu všetkých, čo im pomáhajú, športovú úroveň súperov, nevyhnutnosť stálej poznávacej a tvorivej športovej akčnosti. Možno práve posledný a nekonečný priestor poznávania a tvorivosti je pre športové hviezdy tým rozhodujúcim kompasom, aby športovec nezablúdil na nebi športovej slávy a úspešnosti.“ (Ivan Macák – pedagóg, psychológ)


Čo prezradil pred pár rokmi (Skalický Hokejko 1 – 2000, Skalický Hokejko 4 – 2003)

Žigmund Pálffy junior:

* Vnímaš aj svoje individuálne štatistiky
- „Och, štatistiky a individuálne hodnotenia sú pre tých, ktorí viac rozprávajú. Nesledujem to a nevnímam to ako to najpodstatnejšie. Kolektív je najdôležitejší, potom sa darí aj jednotlivcovi. Sebci sa neuplatnia, nie je mi to vlastné, vždy hrám pre mužstvo, pre tím. Kolektív vyhráva, kolektív sa dostáva do play – off, myslím, že hokej je o tom.“

* Ty a život?
- „Treba vedieť, čo chceme. Ja sa chcem hokeju venovať preto, že ma hokej veľmi baví. A taký zmysel, sebe vlastný, by si mal nájsť každý človek, aby mal radosť zo života.“